Za dúhovým mostom

Je to už mesiac a pol čo som spravila zrejme najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Bola som dotlačená do niečoho, čoho som sa bála. Skutočne bála. Vedela som, že to príde, ale dúfala som, že niekedy inokedy, niekedy v ďalekej - ďalekej budúcnosti. Aspoň ešte 5 rokov... Ale život má svoje chodníčky a planéty na oblohe sú tiež v istej konštelácii a tak či som chcela alebo nie, musela som dospieť k rozhodnutiu, že moju milovanú psiu papuľku Ellie som nechala odísť za dúhový most. Tam, kde už na ňu čakal freťák Samko, ktorého poznala. Ale aj jeho tato a mama Bruce a Mia ktorých nepoznala, ale za ktorými mi je smutno doteraz. 
Keď mi do nebies odchádzali oni, rok za rokom, bolelo to neskutočne. Tak som si domov priniesla malinkú guličku Ellie. Psy predsa žijú dlhšie ako fretky. No, Samka prežila o tri roky. 

Chcem povedať, že láska nebolí. Nemôže, láska je radostná, upokojujúca, láska nám pomáha kvitnúť. Každý z nás poznáme lásku partnerskú - ľudskú. Nie každý možno pozná aj tú zvieraciu. Odhliadnuc od toho ako milujem ľudí, nie je nič bezpodmienečnejšie ako láska zvieraťa k majiteľovi. Aspoň u nás to tak bolo. A viem, že takto je to aj v iných rodinách, kde zvierací maznáčik nie je len kus nábytku ale platný člen rodiny. 

Ellie si myslela, že je človek. Aj sa tak správala. Tešila sa každému človeku, okrem pár výnimiek, na ktorých pekne poštekala, lebo veď bola slušne vychovaná, tak sa zdravila... Psích kamarátov si vyberala a strážila ma ako oko v hlave. Tá malá trojkilová chlpaňa sa pustila do pitbulla, len aby ho odohnala... Bola a stále je mojou láskou, mojim bábätkom. Lebo ja som taká Rybka citlivá...

Áno, láska nebolí, z lásky som ju nechala odísť, aby sa netrápila. Lebo nie je nič horšie ako majiteľ, ktorý sa dokáže pozerať na to, ako jeho miláčik trpí. Dala som jej sľub, ktorý som dodržala. Nedovolím pre moju závislosť na nej aby trpela. Držala som ju v náručí do poslednej chvíle. Netušila som, koľko bolesti ale aj sily, lásky ale aj smútku človek dokáže cítiť naraz. 

Áno, láska nebolí. Bolí však závislosť. Tušila som, že závislá som, ale netušila som, ako veľmi... Už je to mesiac a pol a ešte stále to neprebolelo. Ešte stále je to silné, ešte stále v sebe cítim prázdnotu, ešte stále funguje moja svalová pamäť. Ešte stále ju hľadám keď prichádzam domov z kancelárie, ešte stále dávam pozor, aby som jej nešliapla do misky s vodou, ešte stále čakám, kedy začne mrnčať a dožadovať sa mojej pozornosti... Ale nič také sa nedeje. Ostalo len ticho a sivá čiara na stene, kade si spravila cestičku keď ju svrbel bok.
Neľutujem svoje rozhodnutie, lebo nič lepšie som pre ňu spraviť nemohla. Ani veterinár inú možnosť už nemal... Vlastne mal, ale to by nebol život pre nikoho... Bola som silná. Bola som na seba hrdá. Dokázala som ju nechať odísť. Dokázala som to, hoci ma to na jeden týždeň doslova odrovnalo z reality. 
Život ide ďalej... Smrť nie je koniec, smrť je len prechod z jednej reality do tej druhej - astrálnej. V knihe Putovanie duše sa píše, že človek by mal byť veľmi dobrý k domácim zvieratkám, lebo takto sa vlastne buduje karma ľudstva. Vývoj, evolúcia... Alebo tak nejak... Teraz presne neviem. No viem, že Ellie bola tak milovaná (ako aj ostatné moje chlpaté papuľky), že ak sa zas rozhodne vrátiť na tento svet, bude to už v tele človeka. 

 Nepotláčam svoje emócie, to by bolo to najhoršie, čo by som mohla spraviť. Nepotláčam... Prežívam. A pomaly sa to zlepšuje. No každý deň je trocha iný. Niekedy je to lepšie, inokedy horšie. Ja som skrátka taký "dojižďák", takže mne všetko trvá dlhšie Aj proces smútenia. Ale to je v poriadku. Každý máme svoj rytmus "trávenia" informácií, pocitov, či bolestí. 
Viem, že Ellinka mi bude chýbať. Dlho... Veľmi dlho... Asi kým budem žiť. Ale každým dňom sa to bude zlepšovať bez ohľadu na to, koľkokrát dostanem záchvat plaču. Lebo závislosť je naozaj sviňa. Pociťujem absťák a tak chápem, aké je to ťažké. Hovorím si, že tam nie je sama, lebo zvláštne je, že sa v podobnom čase tam za dúhový most dostali aj iné psíky. Obrovský weimar Lilo, maltezák Bruno...No, tak sa tam hádam spolu pohrajú. 

Prečo si tu vôbec vylievam slzy a dušu? Lebo toto je môj spôsob, ako sa s tým vyrovnávam. Akurát na spln v Panne sa mi konečne otvorili stavidlá a ja som vypustila to svinstvo s tým spojené. Hnev, že odišla, že tu neostala dlhšie, že ma opustila... Zlosť, že som musela spraviť rozhodnutie, ktoré ma desilo!!! Vinu, že život ide ďalej... Hrdosť, že som v sebe našla silu a prekonala  pripútanosť. Uvoľnenie, že som si všetko priznala... Moja Ellie ma skrátka lieči aj keď tu už nie je. Perfektná canysterapia. Báječná fenka. 

Je z tohto celého okrem môjho výlevu aj nejaké poučenie? Neviem, vyberte si čo chcete. Mne napadá len to, že láska je úžasná. Že ten, kto nemiloval zviera, netuší, o koľko prichádza. Bez ohľadu na svojho partnera alebo deti, bez ohľadu na mojich rodičov - rodinu, ktorú nadovšetko milujem, láska zvieraťa je skutočne terapiou. Ukáže vám, aká bezpodmienečnosť existuje. Tomu psovi alebo mačke je jedno, či máte oči zelené alebo hnedé, či ste plešatý alebo strapatý, či vážite podľa normy alebo máte nadváhu. Či ste pekný, škaredý, či ste zanadávali, okradli alebo niekoho urazili. Či ste si umyli zuby alebo okno. Maznáčik vás stále rád oblizne, ukáže vám koľko radosti má z toho že vás opäť vidí, hoci ste len boli vyniesť kôš. Zohreje vám chrbát, olíže slzy z tváre a vyvolá úsmev, keď bude tancovať od radosti, lebo vás našiel pri hre na schovávačku. Toto naozaj dokážu len zvieratá. My ľudia už milujeme inak. Tiež krásne, nádherne a báječne a preto spojenie týchto lások je tak unikátne. 

Ellie moja, verím, že Ti je tam fajn, nech už si kdekoľvek. Pustila som Ťa a môžeš ísť. Sem tam ale očkom mrkni na to, ako sa mám. Zvládnem to, neboj.  Nič iné mi neostáva. Len úsmev so slzami (časom hádam len úsmev) pri spomienke na Teba. Ľúbim Ťa...