Transformovaná covidom

Od roku 2020 sa celému svetu zmenil život – „malé nič“, ktoré voľným okom nevidíme ovládlo všetkých a všetko. Bez ohľadu na to, či je to prírodné alebo umelé „nič“, faktom ostáva že tu je a úraduje. V tomto článku nebudem rozoberať alternatívne názory či fakty o tom, komu to vyhovuje, či je to umelo udržiavané a rovnako sa nebudem venovať hlúpostiam nazvaným vyhlášky alebo opatrenia.

O čom ale písať chcem a s čím mám potrebu sa s vami podeliť, je samotné ochorenie a to, ako sa naň môžeme – ale aj nemusíme pozerať. Pozrieť sa na dané ochorenie ako na transformáciu. Alebo ako na prostriedok, ktorý pomôže vibračne sa nastaviť na inú frekvenciu (údajne). Všetko to, čo sa nižšie dočítate je moje vnímanie a prežívanie, je to moja pravda. Nejde o žiadne všeobecné platné dogmy. 

 Celé dva roky som bola s fešákom menom covid tak nejak v pohode. Neochorela som, aj keď príležitostí na to bolo neúrekom. Neochorel dokonca ani nikto z mojej rodiny. Jednoducho som si spokojne nažívala dva roky – teda spokojne, ako sa to vezme, ale v princípe hlavne rok 2021 bol pre mňa takým úžasným rokom sedmičky, kedy som si vliezla sama do seba a užívala svoj vlastný vnútorný svet, ktorý sa tak krásne odrážal aj v tom svete vonkajšom. Bola som spokojná, šťastná, nadšená, akurát som sa dostala do bodu mojej kariéry, kedy som si uvedomila, že vlastne neviem čo chcem. Vedela som, že už nemôžem pracovať tak, ako som pracovala doteraz ale ešte som netušila, ako mám pracovať inak. Ale silne ma to kopalo do zadku a ako mi povedal kamarát: problém nie je nikde inde len v tom, že máš strach urobiť zmenu. Strach – aký? Necítila som ho, ale úprimne musím priznať, že niečo na tom bolo. My ľudia máme jednu úžasnú schopnosť – priam superhrdinovskú. Všetko z čoho máme strach dokážeme bezchybne zamaskovať. Natoľko bezchybne, že na 100% nevieme, že za tým všetkým je strach. A toto bol aj môj prípad. Viete, jedna vec je niečo vedieť teoreticky a druhá vec to dostať do praxe každodennej. Poznám toho teoreticky veľmi veľa. Skutočne. V tomto mám obrovský dar, že sa mnoho informácií ku mne sype samé od seba. Jednoducho moji duchovní sprievodcovia ma zásobujú informáciami natoľko, že nepotrebujem nič iné k svojmu životu. Aj tak je toho na mraky. Lenže druhá vec je, čo z toho chápem na úrovni mozgu, čo na úrovni srdca a čo dokážem implementovať do života. Viem, že som toho pre seba v oblasti očisty urobila mnoho. Fakt kopec hnoja som zo seba dala preč, ale evidentne je to ešte stále málo. Alebo inak – potrebovala som previerku mojej práce a zistiť, kde sú ešte možnosti na zlepšenie. Každý z nás v sebe nosíme bloky, ktoré nás majú chrániť pred rôznymi zraneniami, boliestkami, zradami, krivdami a mnoho z toho štedro rozdávame aj my samotní. Aj keď ego nám povie, že nie, my sme predsa vždy tí lepší ľudia ako tí druhí, pretože toto a tamto by sme určite neurobili. Máš ho vidieť. Už len pocit že sme lepší ako ten druhý je myšlienka ega. Je to vzorec ega ako nás chrániť, obhájiť a upokojiť. Nemyslite si, ego je inteligentné jak génius, navyše nás má tak prečítaných, že presne vie ako s nami manipulovať.

Ale aby som článok neotočila iným smerom – hoci na vysvetlenie to potrebné na malú chvíľu bolo. Moje ego urobilo všetko preto, aby som nevidela ten svoj strach. A strach sa týkal aj covidu. Jedného dňa som sa pristihla pri tom, ako si hovorím, že ja budem výnimka a mňa si covid nenájde. JA budem mať čistý štít. Potlačila som v sebe strach, ktorý sa pri tom ozval a egoisticky som sa vrhla na vysvetlenie cez kvantovku – na čo zameriam pozornosť, to sa mi dostane, tak sa tomuto celému nejdem venovať. Z kvantového pohľadu je to síce perfektné, ale v mojom prípade a som hlboko presvedčená že aj v mnohých ďalších, možno aj u vás, ide skôr o potlačenie strachu než o jeho uvoľnenie. Opakujem - potlačenie. A tak som to potlačila. Lenže ja som mienila a choroba menila. Vždy, keď som sa s niekým „musela“ baviť na danú tému, niečo (zrejme srdce, duša, duch) mi v hlave zakričalo slabým hláskom: heeeeeeeeej, uvedomuješ si čo vysielaš? Akú frekvenciu vypúšťaš? Áno, uvedomovala ale hneď pre istotu opäť potlačila, lebo šak vygumujeme, nie? Ale čo raz vyšlete, to už nevygumujete. Vysielala som v podstate odpor. Strach, pobúrenie, iróniu, nezáujem, hnev, zlosť... Cítila som to, ale vďaka spolupráci s egom som si to vždy tak pekne nejak obhájila. A potlačovala a potlačovala. Bola som tak sústredená do seba, tak ukolísaná tým krásnym vnútorným svetom, že som odmietala si ho pokaziť tým, že by som mala venovať pozornosť celosvetovému šialenstvu. Tomu hovorím, keď prepadnete ilúzii že sa máte správať tak ako hovoríte. Teda nerieš, nechaj tak, nevenuj tomu pozornosť a podobne. Na jednej strane perfektná rada, ale je to len A. To B znamená, že nerieš, nevenuj pozornosť tomu, čomu fakt nemáš a nie tomu, čo ti klope na dvere a ty si len výhodne lenivý a pohodlný, aby si vstal a šiel dvere otvoriť, pretože vieš, že za nimi čaká ROBOTA. Ktorá ťa vytrhne z pohodlia a učíčíkania. Mne sa tak nechcelo čokoľvek riešiť.

Že sa niečo deje som zistila koncom roka, kedy som sa odrazu ocitla niekde, kde sa začalo peklo. Vôbec sa ma netýkalo, ale vcuclo ma to dovnútra. Zároveň sa začali diať tak kocúrkovské veci, že som chvíľami mala silný intenzívny pocit, že žijem v nejakom banánovom alfa testosterónovom kocúrkove, ktoré významnou mierou podporuje aj hysterický estrogén. No šialenstvo. Trvalo to len pár týždňov, bolo to v podstate krátke ale zato veľmi silné a hutné obdobie, kedy moja duša už neševelila ale vrieskala – sa spamätaj! Hej, spamätala som sa veľmi rýchlo. Lenže veci už boli v pohybe. Už som vedela, že je zle, len som si to nechcela pripustiť. Opäť. Začala som totiž kašľať a nie a nie prestať. Psychosomatika. Chcela som kašľať na celý svet a súčasne som v sebe mala nejaký odpor, strach, ktorý bol tak hlboko, že som ho nevedela identifikovať, ale zato som ho cítila. Chcel von. Všetok ten vnútorný potlačený hnev, odpor, posudzovanie, hodnotenie (a to som si myslela, aká som v tom perfektná a ako nehodnotím...) a pokora. To bol kameň úrazu. To bolo prvé, čo ma preplieskalo. Jednoducho a v skratke – covid si ma našiel. Doslova. Prišiel za mnou domov.

Coviduje celá rodina

Išlo to postupne. Od jedného príbuzného cez druhého, tretieho až sme to mali asi v 7 domácnostiach. A ja nič. Tak som sa starala o tých druhých a fungovala ako žena pre všetko. Celkom náročné, pretože vtedy som si začala uvedomovať, že nie som s covidom tak zadobre ako som si snažila naklamať. Vtedy mi začalo dochádzať, že toto nebude len o ochorení ale že za tým niečo bude. Vždy je to tak. Veci sa nedejú náhodne a každý nesieme zodpovednosť sami za seba. Aj za tú chorobu, či už so mnou súhlasíte alebo nie. Vtedy som prvýkrát bola naplno konfrontovaná s tým ako to vlastne je. Prišiel strach. Obrovský strach. Nie o mňa ale o tých druhých. Bol to strach, ktorý sa cezo mňa valil ako deka. Bol to strach, ktorý sa vracal a menil na paniku. Toto bola pre mňa prvá transformačná fáza. Veľmi nepríjemná, vnútorne boľavá a trhalo ma to na kusy. Potom sa to zmenilo na strach a paniku o seba – lebo čo ak aj ja ochoriem? Ako to dám? Ako to zvládnem? Zistila som o pár dní. A opäť strach a panika – čo budem teraz robiť?

Prvé dni už diagnostikovaného ochorenia boli viac menej pohodové. Tvárilo sa to ako chrípka. Reku aha, toto zvládnem, snažila som sa veľmi nemyslieť na všetko čo som kedy počula o ťažkých stavoch, úmrtiach a podobne. Práve pre tento echo efekt som sa snažila nevenovať pozornosť všetkému negatívnemu celé dva roky, lebo zaručene keď to najmenej budete potrebovať, práve tieto info vám ego s láskou ponúkne na zlatom podnose a potláčať to už nedokážete aj keby ste ako chceli. Inými slovami – snaha bola, ale obrazy chodili. Prišla druhá transformačná fáza. A mne došlo, v akej nepokore som. Uvedomila som si, že pokora to nie je len pojem a jedna úroveň. Že je to niečo, o čo sa treba starať a rozvíjať. A že ja som sa uspokojila na nejakom leveli a spokojne si nažívala. Preto sa vlastne človek nikam neposúva, keď sa má dobre. V takýchto obdobiach pokoja a šťastného života si totiž máme len oddýchnuť a nabrať nové sily na ďalší náš rast, lebo preto sme tu. Aby sme rástli, vzdelávali sa a niečo so sebou robili. Aj keď sa nám nechce. Tak som si pokorne s egom povedala, aká som šikovná. HAHAHA. Že som na to tak rýchlo došla a teraz sa môžem pokojne transformovať na ďalšiu úroveň, najlepšie lepšieho človeka. Úprimne, rada by som keby to skončilo v tej fáze ale nie. Ochorenie udrelo nanovo. Keď to nejde po dobrom, tak to pôjde inak. Koniec koncov, tento svet sa vibračne mení a my s ním, tak nie je veľa času na oddych, preto sa ani nečudujem, že toľko ľudí je chorých, pretože je skrátka potrebné sa prenastaviť na iné frekvencie.

Odrazu mi odišiel čuch. Chuť ostala. Ale necítila som nosom nič, len čistý ničím nerušený ozón. Necítila som vlastný pot, vôňu citróna, octu, skrátka úplná neutralita. A potom odišlo vnímanie. Prišla tretia transformačná fáza. Nepamätám si zhruba 5 dní svojho života. Nikdy som si nevzala žiadnu drogu – ak nepočítam lieky, po ktorých ste zdrogovaní na želanie lekára. Ale takto nejako si predstavujem stav po drogách. Neviete o sebe skoro vôbec, občas sa dostaví záblesk vedomia, fungujete na autopilota, vďaka ktorému sa dokážete postaviť a dôjsť na záchod či k jedlu, ktoré síce neviete, že jete, ale asi hej, lebo konečne prestal bolieť žalúdok. V občasných zábleskoch vnímania si pamätám, že som na sebe mala asi troch tonových slonov a jeden z nich sa ma pokúsil chobotom uškrtiť. Pristihla som sa ako som plakala a nariekala, prečo ma to chce zabiť. Takže navyše prišli aj halucinácie, ktorým fyzický stav odpovedal. Keď na mne ležali sloni, tak fakt ležali. Keď ma škrtili, tak fakt som vnímala škrtenie.  Akurát neviem ako sa zmestili len na určité partie tela – v mojom prípade to bola oblasť krížov, rebier, rúk a ľavej nohy a potom krku. V tomto nepríčetnom stave som s covidom viedla zaujímavé rozhovory. Matne vnímam, že som chcela byť kamarátka. Ale covid bol ako stará ježibaba z mrázika. Nechcel. Ale chcel so mnou robiť dohody, ktoré neviem či som vôbec chápala. Myslím, že celkom nie, ale bolo mi jasné, že čosi odo mňa chce. Neskôr mi došlo, že išlo o úprimnosť v tom, čo cítim. Sama voči sebe ale aj voči iným ľuďom. Uvedomenie si, ako často sa správam na základe rozumu a nejakých skúseností či názorov a nie na základe srdca. Precítenie, skutočné precítenie emócií. A potom opäť tma. Stav sa mi nezlepšoval, naopak, slonov pribúdalo a mne odišli všetky sily. Už som nedokázala ani plakať, len zúfalo ležať a ľutovať sa. Vtedy sa to zlomilo. Došlo mi, že nemusím bojovať, lebo na to silu aj tak nemám. Ale že musím nechať voľný priechod emóciám. Tak to bola iná sila. V tom stále „zdrogovanom“ stave som otvorila stavidlá. Toľko hnevu a zlosti čo zo mňa šlo si už dlho nepamätám. Myslím, že v priebehu asi 30 minút som prekonala rekord v hovorení vulgárností. Tak vulgárna som nebola ani v puberte, keď som sa hrala na zlé dievča. Ale viete čo? Zrejme to bola jedna z dohôd, neviem to s určitosťou potvrdiť, pretože potom si už len pamätám, že som šla do postele nasratá jak posledný pohonič a vyhrážala som sa covidu, v jednom kuse som ho niekam posielala, dávala som mu najavo čo si o ňom myslím a kam môže ísť. A že zajtra sa zobudím a už mu nedovolím, aby ma okrádal o silu, energiu, dôstojnosť, vnímanie.

No a stalo sa. Od toho druhého rána som po prvýkrát mala celý deň, kedy som vnímala viac než 50%, čo je celkom dosť. Bol to prvý deň, kedy sa ochorenie začalo zlepšovať. Kedy som vôbec bola schopná uvažovať, vnímať, chápať a aj keď som bola slabá ako čaj bola to obrovská úľava.

Teraz, keď tak nad tým uvažujem, neviem, či to bolo moje odhodlanie už nebyť chorou, alebo to, že som zo seba vypustila hnev, zlosť a strach, ktorý som v sebe potláčala, hoci som si myslela, že ho ani nemám. Je to v podstate jedno, pretože až potom na mňa z internetu vyskočila istá slečna o ktorej som do toho dňa ani netušila a ktorá tvrdí, že covid je vlastne transformátor. Nie, žeby mi táto myšlienka – hoci trocha inak formulovaná – nezišla na um v počiatkoch choroby, ale nie v takom dopade. Ona tvrdí, že covid je tu preto, aby nám pomohol sa zbaviť toho, čoho sa ešte zbaviť na sebe potrebujeme a že to teda nerobí v rukavičkách, lebo roboty je tu jak na kostole. Že vďaka nemu sme sa vibračne prenastavili na inú frekvenciu a choroba nás preverila do morku kostí.

Celkom zaujímavá a možno odvážna či šialená teória. Ale po tom všetkom čím som si prešla ja, po tom, čo som cítila na začiatku a možno aj pár mesiacov pred začiatkom, len som bola pohodlná tomu venovať pozornosť, tak nejak cítim, (poznámka -  nemyslím) že niečo na tom bude. Neviem v akom rozsahu a miere, ale ja sa naozaj cítim transformovaná. Keď mi volal dobrý kamarát ako sa mám tak som sa zasmiala, že som sa práve znova narodila. Naozaj ten pocit mám. Znovuzrodená.

Viem, že to ešte neskončilo, že ma to len inak nastavilo a teraz tomu budem musieť venovať pozornosť, či chcem alebo nie. Už teraz cítim, ako úplne inak vnímam svoje telo. Ako vnímam stres. Ako vnímam to „malé nič“, čo mení svet. Mala som pred ním obrovský rešpekt. Akurát to bol rešpekt založený na strachu. Teraz to budem musieť zmeniť. Lebo je ten správny čas. Lebo ako povedala dotyčná slečna, covid sa chytá na strach. A toho strachu vo mne bolo požehnane. Teraz, keď ma tak pekne choroba preskenovala a preverila, teraz už viem, čomu sa potrebujem venovať, kde mám slabé miesta a kde potrebujem povzbudiť. Na kom mi naozaj záleží a kam mám dávať svoju lásku. Ako sa správam k sebe a k iným a že aj keď to správanie bolo krásne a super, nebolo vždy presne o tom správnom zdroji. 

Covid pre mňa bol obrovským zrkadlom, transformačným procesom, uvedomením si, že každý z nás máme šancu vrátiť sa k zdroju božskej iskry v nás. K zdroju sily, energie a lásky. Ukázal mi, kde sú moje zranenia, ktoré už vo svojom živote nepotrebujem a teraz sa ich môžem pustiť.

No, nebude to jednoduchá cesta ale našťastie to bude moja cesta, ktorá mi môže len a len pomôcť.

Tento článok som sa rozhodla napísať preto, lebo som hlboko presvedčená, že môže pomôcť tým, ktorí si prajú zmenu. Ktorí chcú niečo pre tento svet spraviť. Začať ale vždy treba od seba. Najťažším krokom býva ten prvý. A tým je u každého úprimnosť. Úprimnosť k samému sebe, úprimnosť, ktorá ide až do kostnej drene a nedáva si servítku pred ústa. Kedy tak veľmi nechcete priznať sami sebe čokoľvek, čo by hoci len náznakom mohlo spochybniť vašu mienku o sebe samom.

Každému z vás prajem, aby ste ten prvý krok a všetky ďalšie mohli spraviť bez toho, aby ste ochoreli na covid alebo čokoľvek iné, čo vám prišlo dať životné lekcie. Ja som nemaródovala viac ako 15 rokov. A teraz som si to vynahradila dostatočne a som za to vďačná. Napriek všetkému som za pozitívny test vďačná. Dovolil mi vypustiť to najhoršie svinstvo, čo som v sebe mala a ani som o tom netušila. Pevne verím, že to ďalšie vypúšťanie už nebude mať takýto dramatický priebeh a že čo najviac ľudí ho dokáže uskutočniť čo najľahšou a najpríjemnejšou cestou, hoci paradoxne zbavovanie sa schovanej potlačenej pravdy o nás samotných zrejme nemôže byť príjemné a ľahké, ale tak všetko je to pohľad relativity.

Opatrujte sa a uvedomte si, že existujú len dve emócie. Láska a strach. Uvedomte si, že všetko mimo lásky je len zamaskovaný strach. Nedovoľte sami sebe oklamať sa natoľko, aby ste museli dostať po držke. Skôr či neskôr sa k tomu všetci nejako postavíme. Nejako. Niekto to možno vzdá a jeho duša radšej odíde, lebo to tak možno byť musí. Nie každý dokáže ustáť tento transformačný proces. Raz skončí aj u nás. Ale kým sa tak stane, využime čas na vlastný posun k láske. Nie teoretickej, nie tej v hlave, nie tej logicky odôvodniteľnej, ale tej skutočnej, praktickej, každodennej. Hľadajte v sebe zdroj konania – na základe čoho sa správate ako správate? Toto je tá najťažšia a najkrutejšia no zároveň najviac oslobodzujúca úprimnosť. Prestaňme konečne byť teoretikmi a začnime byť praktikmi. Viem, naraz to nejde, ale každá cesta začína prvým krokom.

Nech sa vám v živote kráča ľahko, pretože v srdci budete niesť len lásku.

S láskou a svetlom

Pavlína

P.S. Vyložila som si karty. S otázkou, čo pre mňa daná choroba znamenala, čomu ma to malo naučiť a kam posunúť. Nebudem tu popisovať výklad kariet, ale úplne postačí ak zverejním len karty. Podľa mňa hovoria úplne jasnou rečou.