Láska nebeská

 Ach, tá láska nebeská... Takto nejako znie úryvok textu istej staršej českej piesne. Láska je naozaj niečo neskutočné, neuchopiteľné, nebeské...

Láska ako taká má naozaj mnoho premnoho podôb, je to emócia, pocit, skutok, osoba, radosť, plač, žiaľ... Je láska partnerská, manželská, rodičovská, súrodenecká, kamarátska, láska k zvieratám, prírode, k svojim koníčkom, láska k ideálom či vnútornému presvedčeniu. Láska je niečo, prečo sa viedli vojny, osobne som presvedčená, že sa vedú stále (ale tentokrát už nejde o krásnu Helenu ale o lásku k moci, hoc tá tu bola vždy, len Helena kdesi ostala trčať nepovšimnutá). Nuž, láska dáva krídla ale aj pády, privádza ľudí do zúfalstva, k samovraždám ale aj k obdivuhodným výkonom.

S láskou prichádzajú mnohé emócie, ktoré s človekom zamávajú. O tom niet pochýb. Nedá sa byť len šťastný, nedá sa byť len nešťastný. Láska nepríde, keď to chceme my, je to veľmi samostatná a obdivuhodná dáma.

Celkom by bolo zaujímavé zistiť, ako si ľudia predstavujú lásku. Pri smrti je to viac menej jednoznačné. Zubatá, starena s kosou, tajomný muž v čiernom. Ale láska? Aká by bola, keby sme ju chceli viac menej podrobiť antropoformismu? Neviem ako vy, ale mne láska príde ako kráľovná z tarotu. Najskôr ako kráľovná pohárov. Dáma každým cólom, neskrotná, kreatívna, dobrosrdečná, ale súčasne aj neústupčivá, tvrdohlavá a neochotná sa podrobiť komukoľvek či čomukoľvek. Dáma, ktorá vie čo chce a kedy to chce. Vie aj to ako to má vyzerať... Čokoľvek.

Lenže láska nie je človek, môžeme jej prisudzovať ľudské vlastnosti, môžeme si ju predstaviť ako chceme, nebude z mäsa a kostí. Láska je totiž to, čoho je všade naokolo plno. Je to prekrásna energia, ktorá sa dostane všade – nie je obmedzená žiadnou hranicou sveta či vesmíru. Láska je základom všetkého a každého. Vráťme sa však na matičku Zem a nechajme vesmír vesmírom.

Láska nás sprevádza od počiatku zrodenia (bez ohľadu na to, ktoré máte na mysli). Ovplyvňuje nás a mení naše videnie iných, okolia, sveta...

Viete, občas mi v hlave znejú slová pána Kašparu (český psychiater, teológ) o tom, s kým nadväzujeme prvý kontakt keď sa ráno zobudíme. Možno mnohí odpoviete že s Bohom. Iní zas že so svojou rodinou. Ale určite sa nájdu aj takí, ktorí tušia, čo mám na mysli – prvý kontakt ráno máte len s jednou jedinou reálnou osobou a tou ste vy sami. U mňa to je tak. Som rada, že som otvorila oči, že môžem hýbať nohami a rukami, že vlastne ešte moje telo dýcha a tak príde kontakt na ostatných. Vďaka anjelom za to, že som sa v noci vrátila zo snových ciest, že som pri plnom rozume a relatívne dobrom zdraví. Potom myšlienky na ďalších milovaných a možno aj veci, na ktoré sa tak neteším. A pekný deň je pred nami.

Mojím prvým článkom na bývalej stránke bol článok, ktorý som nechala aj tu. Volá sa Milujem Ťa (kategória Mojimi očami). Je o tom, ako máme milovať sami seba. Pretože či sa vám to páči alebo nie, nech sa nachádzate kdekoľvek, nech ste s kýmkoľvek, nech sa deje čokoľvek, na tomto svete je len jedna jediná fyzická osoba, ktorá vás nikdy a to myslím doslova nikdy neopustí. A to ste vy sami. Sami musíte žiť so sebou. Nedá sa utiecť pred samým sebou, nedá sa utiecť pred tým, čím sme, akí sme a kam ideme.

Často dostávam otázku, ako ľudia majú pozitívne myslieť. Ako to majú urobiť, keď život je na dve veci a nič nefunguje. Vždy sa nad tým pousmejem. Moja odpoveď je tak jednoduchá... Ako môže niekto chcieť pozitívne myslieť, ak nedokáže mať rád ani sám seba??? Myslím mať sa rád takého, aký je. So všetkým, čo k nám patrí. S plešinou, kilami navyše, vráskami, nesúmernosťou nosa či medzierkou medzi zubami. Moja otázka na ľudí – Kedy ste sa naposledy pochválili? – ich dokáže zaskočiť. Pochváliť sám seba? Ale to sa predsa nerobí! Budem vyzerať ako idiot alebo namyslenec.

Myslíte?

Ja nie. Byť falošne skromný je rovnako zlé ako byť nadmiernu namyslený. ZLATÁ STREDNÁ CESTA... Opakujem to donekonečna, ale je tak ťažké pochopiť to?

Byť realista, byť nohami na zemi, občas s hlavou v oblakoch. Vedieť, že život je taký, aký ho chcem mať, aký si ho urobím. Nemôžem nadávať iným za svoju smolu. Je to len zákon rezonancie. Raz sa vráti to, čo sme zasiali. Tak prečo zasievať smútok, pesimizmus? Prečo nehľadieť na svet s láskou? Ako môžete milovať iných, ak nedokážete sami seba? Lebo je to jednoduchšie?

Aká je potom láska naozaj? Láska nebeská, láska závistlivá, láska nekonečná, láska závislá... Láska by mala byť niečím, čo nás napĺňa, nie tlačí. Mala by byť spojivkom, nie bremenom. Láska príde vtedy, keď to chce ona, nie my... Aj keď paradoxne od nás nikdy neodišla.

Keď občas vnímam lásky mladých cca 18 – ročných ľudí, musím sa pousmiať. Je to tak krásne začiatočnícke, s panikou tam, kde tí „dsať“ roční nemajú problém. Nádhera... Vekom sa láska mení. Zamilovanosť vraj trvá len jeden rok. Toto prosím vyskúmali páni vedci. Tá zamilovanosť, ktorej ja hovorím ružové okuliare. Po roku opadnú. A ak sa v tom prvom roku nepostavia dobré základy, láska sa začne meniť v stereotyp... Ale je to individuálne, lebo aj stereotyp môže byť plný lásky...

Láska ovplyvňuje naše myšlienky. Ak sú láskyplné, vytvárame si okolo seba auru lásky. Ak sú negatívne, budujeme mínové pole. A ak sa striedajú - nuž, rozličný tovar na počkanie.

V každom prípade, spomeňte si na pieseň Petra Nagya – Láska je tu s nami... Ona naozaj je. Vždy je s vami. Či už formou lásky nebeskej, krídlatej, zvieracej, ľudskej... Je a bude a neodíde. NIKTO nie je bez lásky. Len častokrát máme vlastné predstavy o tom, ako by to malo vyzerať a sme neskutočne prekvapení, že to nefunguje.

Nemám rada ľudí, čo iných posudzujú podľa vzhľadu. Prídu mi strašne povrchní. Posudzovanie toho, či je človek štíhly, tak si zaslúži pozornosť alebo má pár kíl navyše, tak už nie je IN? Pane Bože... Nehovorím, že nemáme mať vkus, typ a podobne. Ale neodsudzujme ľudí pre to, ako vyzerajú. Mnoho žien je moletných z dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné s obžerstvom. Jednoducho niekedy zdravotný stav a lieky nasadené sa postarajú o to, aby človek nebol taký, aký by chcel. Viete, ako sa povrchní ľudia typu „alobal“ (moje pomenovanie) ochudobňujú? Vidia len marketing, ale nevnímajú obsah. A o tom to je. Človek nie je krásny a milovania hodný preto, lebo je typom modelky či modela, ale preto, lebo je krásna a nádherná jeho duša. Naše telo zostarne, bude vráskavé a žiadne kvapky na svete tomu nezabránia. Áno, otázne je, za ako dlho, ale o to tu teraz nejde. Síce som naklonená myšlienke, že správnym preprogramovaním našich myslí, by sme tento proces mohli predĺžiť, ale kým sa tak stane, tak máme terajšiu starnúcu realitu. Každý jeden každým dňom starneme. Riadime sa pozemským merítkom merania času. No čo nestarne, je naša duša. Tá je mladá a nádherná a plná skúseností.

Som presvedčená, že ak sa ľudia naozaj naučia vnímať krásu srdcom a nie očami, potom uvidia lásku, ako ju ešte nevideli... Potom zmizne strach z lásky, strach zo samoty, závislosť na niekom inom, závislosť na pocite byť milovaný a milovať.

Moja otázka by mohla pokojne znieť – naozaj vieme, ako má láska vyzerať?

Odpovedali ste si?

Ja áno. Láska je pestrofarebná a je o mnohých uhloch pohľadu. Láska je širokospektrálna a vidí srdcom, nepotrebuje oči. Láska je individuálna, lebo všetci sme ORIGINÁL.

Pozrite sa na mňa. Áno, pozrite... Som to ja, takto vyzerám a takto sa smejem. Takto plačem a takto sa teším. Som originál a môžete sa na mňa pozrieť zadarmo... J

Pozrite sa doma do zrkadla a povedzte si – SOM ORIGINÁL. Pochváľte sa za to, že ste. Že svet vidíte usmievavými očami plnými lásky. Lebo aj láska je originál...