Emočné vlny transformácie alebo ako sa neutopiť v mori osobnostných zmien

Už ste sa niekedy topili? Ja áno. Mala som 10 rokov a so spolužiakmi sme sa vo vode hrali na naháňačku. To bola zábava. Adrenalín aby vás nechytili, beh vo vode, ktorá brzdila pohyb a tak sme vlastne športovali zábavnou formou. No, lenže v tom čase som nevedela dobre plávať (mimochodom, od vtedy sa to veľmi nezmenilo) a tak sa stalo, že som v tej rýchlosti vhupla do hlbokej vody. Zážitok blízky smrti. Pamätám si len toľko, ako sa nado mnou uzavrela voda, vnímala som jej pohyb sem a tam a potom už bola len tma. Prebrala som sa v náručí nejakého pána ktorý sa ma pýtal, či som v poriadku. Nebola som schopná zo seba dostať ani hlásku, nič. Len som sa úplne tupo odvliekla na deku, kde som potrebovala čas na to, aby som rozdýchala chaos ktorý vo mne nastal. Pridali sa fyzické problémy, príšerná bolesť hlavy a úplne mi prestalo fungovať akékoľvek uvažovanie. Jediné čo som vnímala bolo, že chcem ísť domov a nemôžem to povedať rodičom. Lebo by ma potom k vode už nepustili. Do dnešného dňa neviem, kto ma vtedy zachránil a vďaka komu dnes môžem písať tieto slová. Tak mu ďakujem aspoň takto. Kvantová energia presne vie, kam má ísť.

Vodu stále milujem, akurát už nemám odvahu ísť do tej hlbokej. Vždy potrebujem mať istotu, že dočiahnem na dno. Je to môj blok, ktorý som zatiaľ neprekonala úplne. Zaujímavé je, že aj keď fyzicky to s hĺbkou vody vo mne ostalo takto, vo vodách osobnej transformácie som sa vrhla rovno do stredu oceána. Nestačilo mi more... Zisťujem, že môj život v poslednom čase má nálepku - paradoxný. A paradoxne sa to medzi sebou nebije. Naopak, všetko sa vzájomne dopĺňa.

Niekoľko rokov dozadu som sa vydala na cestu svojho tarotového blázna. Bol to skok do neznáma, skok do oceánu, kde som potrebovala nájsť svoje bôle, zranenia, začať sa čistiť ako tá cibuľa. Vrstvu po vrstve. Trvalo to nejaký čas - vedomý čas - a mne sa život začal uberať iným smerom. S inou optikou. Tou kvantovou, ktorá mi priniesla pohľad úplne odlišný od toho, čo som poznala dovtedy, čomu som dovtedy verila a o čom som bola presvedčená. Neočistila som sa úplne, koniec koncov, toto je beh na celý život, nie na pár týždňov, mesiacov, či rokov. Vždy v živote natrafíte na niečo, čo vás mení, transformuje, formuje.

S vedomou - riadenou - transformáciou som prestala vo význame, že som sa už nevrhala do tých terapeutických odblokov. Nesnažila som sa cielene vyhľadávať zranenia, pracovať s nimi. Čas určený na túto fázu v mojom živote vypršal. Nastalo také krásne obdobie pokoja, možno bežného života, zoznamovanie sa s inými uhlami pohľadu, ktoré som v sebe odrazu nachádzala. Mala som pocit, že svoj život mám pod kontrolou. Ha. Odstupom času sa musím naozaj tak od srdca zasmiať nad vlastnou naivitou. Svoj život nemáme v tom pravom slova zmysle nikdy pod kontrolou. Môžeme kontrolovať toľko vecí, toľko situácií, ale v konečnom dôsledku sme len figúrky, ktoré sa životom presúvajú v rámci možností, ktoré im prináša život a ktoré sa dejú bez ohľadu na to, ako veľmi chcete svoj život kontrolovať. To ale neznamená, že si ho nemôžete vedome tvoriť. To sa nevylučuje, naopak, podporuje. Ale o tom inokedy.

Vzdala som sa kontroly. Prišlo to tak samé od seba, nie úmyselne. A už toto je dôkaz toho, ako to naozaj nemáme pod kontrolou. Došlo mi, že mojou jedinou starosťou je ustáť život vlastným postojom. A ten môžem formovať. A formovanie je vlastne prijímanie života takého, aký je.

Raz ste na hladine a užívate si krásny pohľad okolo seba. Svieti slnko, voda spieva, kvapky žiaria, na oblohe je dúha, život je fantastický. A potom príde vlna. V tom lepšom prípade, ak ste na seba naladení a vnímate reč tela a duše správne, máte aspoň zlomok času na to, aby ste sa stihli nadýchnuť. Potom je vašou jedinou starosťou, aby ste tú vlnu prijali a ustáli. Dokážete sa z nej vymotať jedine tak, že s ňou nebude bojovať ale že sa s ňou zladíte. A keď sa konečne z vlny vynoríte, máte úplne iný pohľad na svet. Aký? To záleží od toho, ako sa k celému procesu životnej vlny postavíte. Buď ste šťastní a spokojní a hrdí, že ste to zvládli a niečo nové sa dozvedeli, alebo budete frflať, že tie vaše vlny sú horšie, nebezpečnejšie, tmavšie a špinavšie.

Viem o čom píšem. Nedávno som sa nachádzala v štádiu, kedy moje vlny boli časté. Boli pre mňa boľavé a často som mala pocit, že sa von ani nedostanem. Ale je to len pocit, keď ste dole, keď nad sebou vidíte len vodu a svetlo sa vzďaľuje. V skutočnosti je to úžasný liečivý proces, ktorý ma poprevracal ako bielizeň v práčke, aby som potom vyliezla o niečo očistenejšia. Je to prekrásny liečivý proces. A nemala som nad ním kontrolu. Nešla som doň vedome, nechcela som. Ale už dlhšie som vnímala, že to prichádza. Videla som tú obrovskú vlnu, čo sa na mňa valila a netušila som, že je to len prvá z mnohých. Nebojovala som s nimi. Nechávala som ich nech sa valia, prijímala poučenie, ktoré s nimi prichádzalo. Nezatvárala som oči pred tým, čo v tom oceáne všetko je. Nezatvárala som srdce pred bolesťou ani nepríjemnou pravdou. Teraz už viem, že boj nepomôže. Bojovať treba inak a inde, nie v tomto. Pravý boj je vlastne len pochopenie, že ak sa necháte viesť prúdom, nakoniec príde slnko. Proces prijímania môže byť rôzny, naozaj, od plaču, hnevu, zlosti, vrčania, frustrácie či odporu. Ale ak to prijmete a necháte to vami len prejsť, tak to vlna odplaví.

A životná optika je opäť iná. Skvelá, láskavejšia, chápavejšia. Odrazu si uvedomíte, že ste v procese transformácie a ani ste sa tam nepýtali.

Na svojej ceste som ubehla neskutočne veľa kilometrov a vždy, keď som dobehla do cieľa, bolo to úžasné. Ale viete koľko cieľových pások v živote potrebujete prekonať? Mnoho. Je to ale individuálny proces. U niekoho to trvá pomaly, u niekoho rýchlo, niekto to vníma úplne silno a ďalší ma pocit, že sa nič v jeho živote nedeje. Hm, asi tie vlny sú len vlnky. A všetko je tak ako byť má alebo tak, aký postoj k tomu práve zaujímate. Lebo život sa rúti a nestojí vám v ceste. Naopak, vy stojíte v ceste jemu. To je pre mňa jedna z úžasných a dôležitých informácií. Nestáť si v ceste. Jednoducho prijímať veci tak ako sú a naučiť sa k nim postaviť v rámci vlastnej osobnej pravdy - vlastnej osobnej autority. Každý ju nejakú máme a dá sa to definovať. Tá moja je emocionálna. Má ju cca 50% ľudí na svete. Odkedy sa učím žiť osobnou stratégiou a autoritou, život nie je o nič jednoduchší či ľahší, ale je iný. Akýsi plynulejší. Rôznofarebnejší. Láskavejší a chápajúci. Otvorenejší a milujúci. Čo viac si môžem priať.

Našla som porozumenie, že nech už sa na mňa valí vlna za vlnou a či už o nej viem alebo ma prekvapí, nech už je proces vlnenia a rytmov pohybu života akýkoľvek - bolestný, tvrdý, nespravodlivý, nakoniec s tým aj tak nemôžem vedome nič spraviť. Nie s tým, čo sa deje okolo mňa. Môžem to využiť k tomu, aby som sa naučila rozumieť vlastnej mechanike osobnej energie a prijímala veci tak ako sú. Aby som v sebe viac či menej správne nastavila kompas voči vlne ktorá prichádza a vedela sa podľa toho zariadiť. Pochopiť, čo spraviť môžete a uznať, že niekedy nemôžete naozaj nič. Len sa nechať unášať prúdom a potom objavovať nový svet. 

Prajem vám, aby tie vaše vlny v živote prebehli s tým najvyšším porozumením. Nezabúdajte, že každá jedna emočná vlna (či už je vysoká, dlhá alebo len mierna) v sebe nesie potenciál zmeny, transformácie. Ale je to POTENCIÁL. Ako ho využijete alebo naopak, necháte len tak odísť, to už je vo vašich rukách. To je vaša vedomá tvorba reality, to je vaše napredovanie a transformácia.

S láskou a svetlom pripravila Pavlína